Články
Ministerstvo hovorí o otvorenom učebnicovom trhu, robí opak
Podľa Viliama Kratochvíla, vysokoškolského učiteľa, autora a spoluautora 21 učebnicových titulov z dejepisu pre základné školy a nižší stupeň osemročných gymnázií, sa s monopolom na učebnice vraciame späť pred rok 1989.
Ministerstvo školstva predložilo do legislatívneho procesu návrh novely tzv. školského zákona, kde v paragrafe 13 s prečudesným názvom „edukačné publikácie“ sa postavilo do úlohy vydavateľstva.
„Ministerstvo školstva môže vyhotovovať rozmnoženiny edukačných publikácií s vydanou doložkou na základe súhlasu na použitie diela udeleného autorom licenčnou zmluvou; autor udeľuje súhlas ako licenciu v územne neobmedzenom rozsahu.“
Tento bod v dôvodovej správe ozrejmuje vysvetlením „Zároveň sa navrhuje, aby pre edukačné publikácie s doložkou mohlo ministerstvo školstva pôsobiť aj ako vydavateľ z hľadiska väčších možností pre autorov, ktorí nemajú záujem o záväzkový vzťah s komerčnými vydavateľstvami.“
Je totiž nepredstaviteľné, aby terajšie ministerstvo školstva na jednej strane (a pre verejnosť) hovorilo neustále o liberalizácii a otvorenom učebnicovom trhu a na strane druhej (potichu v zákone) pripravuje vytvorenie monopolu - štátneho vydavateľstva učebníc.
Treba tiež pripomenúť, že aj proces schvaľovania učebníc je v rukách ministerstva školstva, a teda môžeme očakávať, že ministerstvo bude samému sebe a pre svoje vlastné štátne vydavateľstvo udeľovať doložky na učebnice.
Monopol na učebnice
Úlohou ministerstva však nie je vydávanie učebníc a pracovných zošitov, čo mimochodom v tomto zákone sa nazýva „edukačné publikácie“. Tento termín však nezodpovedá súčasnej úrovni vedeckého poznania v oblasti pedagogiky i didaktiky, či teórie výskumu učebníc.
Tento neodborný výraz degraduje učebnicu ako jeden zo žánrov odbornej literatúry, aj tým, že svojou vágnosťou zakryje hocičo, nielen to, čo deklaruje ministerstvo.
Len pripomínam, že vo väčšine európskych krajín sa učebnica označuje za hlavné edukačné médium, čo náležite vyjadruje jej postavenie vo výučbe. Pokiaľ ministerstvo bude samo, pomocou nejakej svojej už existujúcej inštitúcie, alebo dokonca novozaloženej štátnej inštitúcie vo svojom rezorte, vydávať „edukačné publikácie“, dostaneme sa späť pred rok 1989, kedy všetky učebnice vydávalo SPN ako štátne vydavateľstvo.
Tento zvrat v proklamovanej „liberalizácii a otvorení učebnicového trhu“ môžeme považovať za návrat k monopolnému, jednotnému a nedemokratickému prostrediu.
Pozor na maďarský príklad
Dovolím si upriamiť pozornosť na susednú krajinu Maďarsko, kde v roku 2017 začal rovnaký proces zdanlivo nevinne a dnes už štátne vydavateľstvo učebníc je bez akýchkoľvek prekážok monopolom, ktorý napokon vedie k politizácii a ideologizácii (nielen) učebníc dejepisu, v ktorých sa zvýraznené časti textu majú maďarskí žiaci naučiť naspamäť, lebo to vyžaduje súčasná vládna moc.
V tejto súvislosti pripomínam verejnosti, že na Slovensku v rokoch 1994 a 1995 vtedajšia ministerka školstva iniciovala vydanie dvoch „učebníc“ Starý národ, mladý štát a Dejiny Slovenska a Slovákov, ktoré vyvolali veľký škandál nielen u nás, ale aj v Európe, mimochodom aj preto, že druhá z nich bola čiastočne financovaná z európskych peňazí.
Je to pre nás dodnes mementom, aj preto, lebo ďalší minister školstva po zmene vlády si môže podľa tejto novely vydať učebnicu dejepisu podľa vlastného gusta ako nekomerčný štátny vydavateľ.
Ak novela školského zákona bude schválená a bude s účinnosťou od 1. 9. 2021 platná, môžeme očakávať zatvorenie učebnicového trhu i naďalej absenciu didakticky rôznorodých učebníc.
V dôvodovej správe sa tiež nesprávne a tendenčne označujú vydavateľské subjekty ako „komerčné“, preto asi treba obmedziť ich činnosť.
Napokon na toto všetko môžu doplatiť žiačky a žiaci i učitelia, ktorým sa direktívne obmedzia možnosti rôznorodej spoločnej práce s učebnicami ako hlavnými edukačnými médiami.
So súhlasom autora prevzaté zo sme.sk