Manuál o šikane pre rodičov

Psychologičky a psychológovia vysvetľujú, ako pomôcť dieťaťu, ktoré zažíva šikanu, a ako o probléme komunikovať so školou.

Psychologičky a psychológovia odpovedajú na 20 základných otázok o šikane a o spôsoboch jej riešenia. Vysvetľujú, ako postupovať pri odhaľovaní a riešení konfliktov a šikany a akých zásad by sa mali rodičia držať pri komunikácii s dieťaťom, ktorého sa šikana týka, a aj so školou, v ktorej sa deje.

Na otázky odpovedá psychológ, špeciálny pedagóg a učiteľ Viktor Križo, psychologička a odborníčka na prevenciu rizikového správania z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Eva Smiková, psychologička a odborná garantka Linky detskej istoty Katarína Trlicová a psychologička Linky detskej istoty Katarína Kožová.

Doplňujúce informácie a dôležité fakty sme čerpali z bulletinu Na ceste k porozumeniu... keď v triede nie je bezpečne, ktorý vydalo centrum inkluzívneho vzdelávania Inklucentrum. Ďalej z brožúr na tému šikanovanie pripravených tímom Linky detskej istoty a z odborných materiálov Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

1. Ako zistím, že dieťa zažíva šikanu?

Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. „Že dieťa neúmerne trpí, zistíme tak, že je osamelé, stiahnuté, nechce hovoriť o svojich problémoch, je zamrznuté alebo nervózne, môže byť aj agresívne, plačlivé, nechce jesť, zle spí, bolí ho brucho a podobne,“ hovorí psychológ Viktor Križo.

Agresívne prejavy doma a verbálne či fyzické útoky na spolužiakov v škole tiež môžu signalizovať nenaplnené potreby dieťaťa a nedostatok pocitu bezpečia a pochopenia, na ktoré sa rozhodlo reagovať útokom.

Ak má dieťa časté bolesti hlavy či brucha a vynecháva preto vyučovanie, treba spozornieť a položiť si otázku, či nie sú jeho problémy v skutočnosti psychosomatické.

„Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné,“ upozorňuje Viktor Križo.

Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov, ktoré v škole prežíva.

2. Ako dieťa motivovať, aby sa dokázalo zdôveriť?

Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. „Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa,“ vysvetľuje.

Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. „Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda,“ hovorí odborníčka.

Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. Naopak, rozrušené dieťa potrebuje, aby rodič dokázal vytvoriť pokojnú atmosféru, v ktorej sa cíti dobre a môže mu v pokoji opísať, čo ho trápi, bez rizika, že bude súdené alebo že ho rodič zahltí vlastným hnevom či smútkom.

„Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev,“ vysvetľuje Katarína Trlicová s tým, že deti potrebujú emóciu prežiť a až následne ju budú vedieť prijať, pomenovať a pochopiť.

3. Ako otvoriť dialóg s tínedžerom, ktorý komunikuje málo?

Prudké zmeny správania, stravovania či záujmov by sme podľa psychológa Viktora Križa nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. „To, čo si treba všímať, sú prudké a náhle zmeny a ich trvanie. V puberte je to ešte ťažšie, lebo niektoré zmeny nálad sa dejú zákonite, a preto je citlivá pozornosť namieste vždy,“ hovorí.

Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka,“ vysvetľuje psychológ a pedagóg.

Tvrdí, že ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné.

Podľa psychológov nemajú zážitky dieťaťa, ktorému niekto ubližuje, špecifické symptómy. Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. O to kľúčovejší je dôverný vzťah rodiča s dieťaťom.

„Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch,“ hovorí Viktor Križo.

4. Čo ak statusy dieťaťa na sociálnych sieťach naznačujú, že sa cíti zle alebo zažíva šikanu?

Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. „Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť,“ hovorí psychológ Viktor Križo.

Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. „Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť,“ vysvetľuje odborník.

Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa.

Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva,“ radí psychológ.

No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Viktor Križo v takých prípadoch radí vyjadriť ich nahlas, ale pokojne, napríklad nasledujúcim spôsobom: „Hnevá ma, keď vidím, ako sa trápiš, cítim sa až bezmocne, ako som videl to video na Facebooku, čo s tebou spolužiaci natočili. Ale to je moje. Ja by som rád počul, ako sa v tom máš ty, aké je to pre teba, ak mi o tom chceš povedať...

“Keď sa dieťa rozhovorí, môžete citlivo pokračovať vyjadrením porozumenia a podpory.

5. Ktoré deti sú náchylnejšie byť objektom šikany?

Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty hovorí, že objektom šikany môže byť ktokoľvek.

Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. „Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu,“ hovorí.

Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov, alebo šikany sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia.

6. Ktoré deti sú náchylnejšie byť agresormi? Čo ak moje dieťa šikanuje iných?

Je ťažké pripustiť si, že by moje dieťa mohlo byť „zlé“ alebo sa zle a kruto správalo k iným. Ľudská psychika je však zložitá. Podľa psychológov nemožno dospelých ani deti jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých a ani povedať, kedy a kto sa niekedy dopustí nevhodného, agresívneho či krutého správania.

„Agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. Poprední odborníci z odboru psychológie ako Philip Zimbardo či Stanley Milgram vo svojich štúdiách upozornili na okolnosti a prípady, keď sa z dobrých ľudí situačne stali ľudia zlí,“ hovorí psychológ a garant inovačného vzdelávania v Inklucentre Viktor Križo.

Z výskumov zároveň vyplynulo, že u detí je náchylnosť na obrat od dobrého k situačne zlému správaniu výrazne nižšia ako u dospelých a dá sa aj ľahšie riešiť.

„V zásade väčší predpoklad, že budem ubližovať, mám ako dieťa vtedy, keď mi niekto ubližuje alebo mi ubližoval, keď som prežil traumy, zanedbávanie či týranie,“ vysvetľuje. Podľa neho pri tom vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia. „Ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom,“ hovorí Viktor Križo.

Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia.

Psychológ, mediátor a učiteľ Marshall Rosenberg v koncepte nenásilnej komunikácie upozorňuje, že každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb. Deti nedokážu túto situáciu samy vyriešiť a vyrovnať sa so svojimi ťažkosťami. Z pocitu frustrácie a ohrozenia následne ubližujú druhým.

Preto je podľa psychologičky Kataríny Kožovej z Linky detskej istoty nesmierne dôležité snažiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré k násiliu či šikane viedli, a to zo strany dieťaťa, ktorému bolo ublížené, i zo strany dieťaťa, ktoré ublížilo. „Je vhodné zamerať sa na ubližujúce správanie a podnetným rozhovorom zisťovať, čo ním dieťa chce dosiahnuť, aké emócie ho sprevádzajú, či by to šlo aj inak a podobne,“ hovorí.

„Oceňte, ak dieťa pripustí, že svojím správaním ubližuje,“ radí psychologička s tým, že priestor na vyventilovanie negatívnych emócií a pochopenie potrebujú obe strany.

7. Ako odlíšiť šikanu od bežných konfliktov?

Keď sa nám dieťa otvorí a chce hovoriť o svojich negatívnych zážitkoch, je v prvom momente paradoxne nedôležité, či ide o šikanu alebo jednorazový akt násilia. Agresia a ubližovanie majú celé spektrum prejavov od ľahkých až po ťažké.

„Pojem šikana je pejoratívny a skôr vyvoláva zbytočné emócie ako porozumenie problému,“ hovorí skúsený psychológ a terapeut Viktor Križo, ktorý v rámci svojej psychologickej praxe pôsobil a aj aktuálne pôsobí ako súčasť intervenčného tímu v prípadoch šikany na viacerých školách.

Na to, aby sme odhalili, ako sa dieťa skutočne cíti a čo v škole reálne prežíva, je potrebné spočiatku len reflektovať jeho prežívanie a upokojiť ho. Dieťaťu zasiahnutému násilím alebo šikanou je podľa Viktora Križa spočiatku zbytočné klásť priveľa otázok. „Otázka totiž zasahuje najvyššie zložky mozgu, kde očakávame, že dieťa kognitívne premýšľa a používa reč. Lenže v emóciách sme v limbickom systéme a niekedy v mozgovom kmeni bojujeme o prežitie a bezpečie,“ vysvetľuje.

Vyjadriť porozumenie a dopracovať sa tak čo najskôr k opisu reálnych situácií možno podľa odborníka napríklad nasledujúcou alebo podobnými formuláciami: „Fú, ako to hovoríš, musíš sa v tom mať veľmi zle. Chcel si byť s nimi kamarát a teraz si sklamaný, ako to dopadlo,“ radí Viktor Križo. Zo skúseností tvrdí, že ak dáte dieťaťu, ktorému niekto ubližuje, dostatok porozumenia, nájde odvahu vám situácie opísať a samo často príde aj s ich riešením.

8. Keď mám podozrenie na šikanu, čo by som mal spraviť ako prvé?

Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikany, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. „V rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať,“ hovorí Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. Ako rodič by ste od neho nemali očakávať rozčúlenú reakciu či prísľuby, že všetko vyrieši rýchlo.

„Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede,“ vysvetľuje odborníčka na prevenciu rizikového správania. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. „Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši,“ hovorí psychologička.

Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. „Ak ide napríklad o ublíženie na zdraví alebo iné trestné činy, k riešeniu je potrebné oznámenie na políciu,“ dopĺňa Eva Smiková.

9. Mám kontaktovať aj rodičov detí, ktoré sú agresormi?

„Odporúčame, aby sa situácia riešila čo najskôr priamo na pôde školy, s učiteľmi, so školským psychológom a s vedením školy,“ hovorí psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty.

Hľadanie riešenia na vlastnú päsť alebo konanie pod vplyvom silných emócií situáciu nevyrieši, naopak, takéto správanie môže viesť k znemožneniu ďalšej konštruktívnej komunikácie a môže zabrániť obnoveniu dobrých vzťahov v školskom kolektíve.

„Neodporúčame osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať,“ radí Katarína Kožová.

Pokúste sa situáciu riešiť s chladnou hlavou. „Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré tomu vášmu ubližuje, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať,“ hovorí odborníčka.

Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. „Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované,“ zdôrazňuje. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom. „Ak ho škola nemá, oslovte Centrum poradenstva a prevencie, pod ktoré škola spádovo patrí,“ radí.

Na stretnutí je dôležité rozprávať nielen o ubližujúcom správaní, ale aj o jeho následkoch na prežívanie dieťaťa.

Psychológovia odporúčajú pripraviť sa vopred na akúkoľvek náročnú komunikačnú situáciu. Svoje myšlienky si môžete pred rodičovským združením napríklad spísať na papier alebo si ich doma pre seba povedať nahlas, aby ste počuli, ako vaše myšlienky znejú a či ich dokážete vyjadriť jasne.

„Čím hlbšie rodič opíše následky ubližujúceho správania na psychické i fyzické zdravie dieťaťa, tým viac si môžu rodičia ďalších detí uvedomiť vážnosť vzniknutej situácie,“ hovorí psychologička.

Neobávajte sa požiadať o zápisnicu zo stretnutia na pôde školy. „Tá môže do budúcnosti slúžiť ako doklad o tom, že sa rodič šikanovaného dieťaťa pokúšal situáciu riešiť priamo v škole, a zároveň aj ako písomný doklad o tom, že vedenie školy bolo oficiálne informované, že sa na ich škole šikana odohráva, a bol daný podnet ju čo najskôr riešiť,“ odporúča Katarína Kožová.

10. Mám o probléme hovoriť aj verejne na rodičovskom združení?

Na to, aby sa vzniknutá situácia mohla vyriešiť, je potrebné, aby mali rodičia zainteresovaných detí o problémoch čo najviac informácií. Konfliktom alebo šikanou pritom spravidla nie sú zasiahnuté len dve deti, teda ten, kto ubližuje, a ten, komu je ubližované, ale aj celý triedny kolektív.

„Je prirodzene v záujme rodičov, aby sa ich deti vzdelávali v bezpečnom prostredí. Preto je o probléme dôležité hovoriť aj na rodičovskom združení, ktoré predstavuje významné fórum na ochranu detí,“ vysvetľuje psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty.

Iba rodičia, ktorí sú o konflikte medzi deťmi či šikane informovaní, môžu spoločne apelovať na vedenie školy, aby sa vzniknutá situácia riešila urýchlene a dôsledne. „Takisto môžu požadovať informáciu o tom, aké kroky na zastavenie šikany budú, prípadne už boli podniknuté, a rovnako informácie o tom, aké preventívne aktivity vedenie školy podnikne, aby sa v budúcnosti šikane na škole čo najviac predchádzalo,“ dopĺňa psychologička.

Ak sa situácia rieši na pôde školy, vedenie môže prizvať aj psychológov z Centra poradenstva a prevencie alebo preventistov z polície, prípadne preventistov z Informačných kancelárií pri ministerstve vnútra a iných odborníkov, ktorí škole pomôžu situáciu vhodne vyriešiť.

11. Treba pre dieťa vyhľadať aj psychologickú pomoc? Kedy?

Pre šikanou zasiahnuté dieťa je najdôležitejšie, aby cítilo podporu od svojich najdôležitejších vzťahových osôb, teda doma od rodičov a v škole od triednej učiteľky/triedneho učiteľa.

Podľa psychológa Viktora Križa by mali byť predovšetkým oni pre dieťa primárnou oporou.

„Školský psychológ, neskôr poradenský psychológ a nakoniec psychiater nasledujú až za vzťahovými osobami dieťaťa,“ hovorí a zdôrazňuje, že školský psychológ, psychológ či psychiater by mal primárne napomáhať, aby sa posilnila väzba k ľuďom, ktorí sú dieťaťu najbližšie.

„Ak by sa išlo touto postupnosťou, končilo by v terapii a liečbe oveľa menej detí. No sú prípady, keď dospelí okolo dieťaťa potrebujú pomoc, poradenstvo a podporu, a vtedy by o ňu určite mali požiadať odborníka. Často sa dokonca stáva, že dospelí okolo dieťaťa potrebujú pomoc viac než samotné dieťa,“ hovorí.

12. Čo ak škola nemá školského psychológa?

Nie každá škola má školského psychológa, ktorý je jej interným zamestnancom. Podľa Viktora Križa pôsobí v súčasnosti školský psychológ zhruba na polovici slovenských škôl.

„Ak škola nemá školského psychológa, kontaktuje príslušné Centrum poradenstva a prevencie, kde sú odborní zamestnanci, napríklad psychológ alebo sociálny pedagóg, povinní byť súčinní so školou a poskytovať odbornú starostlivosť deťom, žiakom príslušnej školy a v spolupráci so školou realizovať preventívne aktivity,“ hovorí psychologička Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

13. Čo ak mám ako rodič pocit, že triedna učiteľka/triedny učiteľ so mnou komunikuje málo?

Každý rodič očakáva od učiteľa jasnú, férovú a otvorenú komunikáciu o svojom dieťati a dianí, ktoré jeho dieťa v škole ovplyvňuje. Aby vzájomná komunikácia dobre fungovala, psychológovia odporúčajú ukázať, že o ňu stojíme. „Rodič by sa mal aktívne zaujímať o svoje dieťa a nečakať len na upozornenia a informácie od triednej učiteľky či učiteľa,“ hovorí psychologička Eva Smiková.

Vzťah rodiča s učiteľom je postavený na rovnakých princípoch, ako každý iný medziľudský vzťah. O to, aby fungoval, sa musia pričiniť obe strany. „Obojstranné informácie o žiakovi napomôžu obom stranám vytvoriť medzi sebou tento vzťah, ktorý je kľúčový pri spolupráci aj pri riešení prípadných problémov dieťaťa,“ vysvetľuje psychologička.

14. Ako mám škole oficiálne oznámiť podozrenie zo šikany?

„Odporúčame, aby rodičia požiadali triedneho učiteľa aj vedenie školy o stretnutie na pôde školy nielen telefonicky, ale i písomnou cestou, teda buď emailom, alebo poštou,“ radí psychologička Katarína Kožová. Zároveň radí škole vopred oznámiť, že z osobného stretnutia na pôde školy bude rodič požadovať zápisnicu.

Každá škola sa musí pri riešení šikany riadiť smernicou ministerstva školstva k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách. Okrem nej by mala mať vypracovaný aj vlastný unikátny metodický postup, ktorý určuje, ako vzniknutú šikanu na škole riešiť. „Rodičia majú právo požiadať o tento školský metodický materiál, aby sa oboznámili s metodickými postupmi školy pri riešení šikany. V praxi to znamená, že si v ňom prečítajú, ako škola postupuje, aké riešenia prijme v takomto prípade a aké vyvodí dôsledky,“ hovorí Katarína Kožová.

Praktické rady pre deti i dospelých, ako i konkrétne postupy pre rodičov o tom, ako intervenovať a postupovať pri hlásení šikany, nájdete napríklad aj na webovej stránke Linky detskej istoty www.ldi.sk.

15. Ako by malo na šikanovanie zareagovať vedenie školy, keď mu rodičia oznámia svoje podozrenie?

Riaditeľ alebo riaditeľka školy predovšetkým zodpovedajú za systémové aktivity školy v oblasti šikanovania.

„Podľa konkrétneho prípadu riaditeľ/riaditeľka sám/sama alebo ním/ňou poverená osoba zabezpečí pomoc a ochranu obeti, zabezpečí dozor v triede, kde sa napríklad preveruje šikanovanie, preveruje šikanovanie bezodkladne, zabezpečí, aby obeť nebola konfrontovaná s agresorom, a zabezpečí rozhovory so svedkami,“ vysvetľuje Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Riaditeľ alebo riaditeľka školy by mali zároveň prejaviť záujem riešiť situáciu v spolupráci so psychológom.

Pri podozrení na šikanu je úlohou riaditeľa/riaditeľky školy zrealizovať aj rozhovor s rodičmi dieťaťa, ktoré ubližuje. „Pri tomto rozhovore s rodičmi agresora je dôležité, aby sa nezačal obviňujúcim tónom, naopak, situáciu treba vykresliť reálne,“ zdôrazňuje psychologička.

V závere rozhovoru je podľa Evy Smikovej potrebné, aby riaditeľ alebo riaditeľka dohodli spoločný postup a výsledok písomne zaznamenali, pričom sa odporúča dať rodičom zápis podpísať.

16. Čo ak som upozornil školu na šikanu, ale nevidím zmenu?

Upozornenie na šikanovanie je len prvým krokom k riešeniu situácie a vzájomná spolupráca školy a rodiny sa ním nekončí, ale, naopak, sa len začína.

„Rodič by mal byť informovaný o postupe, výsledkoch a riešeniach, ktoré škola urobila, komunikovať priebežne so školou, ako sa situácia vyvíja, a hľadať spolu so školou ďalšie, respektíve iné riešenia, ktoré vedú k žiaducim zmenám,“ vysvetľuje psychologička Eva Smiková.

Rodičia môžu zároveň škole navrhnúť súčinnosť s Centrom poradenstva a prevencie. „Rovnako sa na pracovníkov Centra poradenstva a prevencie môžu obrátiť aj sami rodičia a požiadať psychológov o individuálne stretnutie a poradenstvo pre svoje dieťa,“ dopĺňa Katarína Kožová, psychologička z Linky detskej istoty.

17. Kam sa mám obrátiť, ak škola situáciu nevyriešila?

Ak ste otvorene komunikovali s triednou učiteľkou/ triednym učiteľom a jasne oboznámili vedenie školy s podozrením na šikanu, prípadne navrhli súčinnosť s Centrom poradenstva a prevencie, ale situácia sa nevyriešila, zostáva vám ešte viacero ďalších možností.

„Rodič sa môže podľa povahy konkrétneho prípadu obrátiť na orgány socionálnoprávnej ochrany detí a sociálnu kuratelu, orgány činné v trestnom konaní alebo Štátnu školskú inšpekciu,“ vymenúva Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Po týchto možnostiach však siahnite až vtedy, keď ste presvedčení, že ste vo svojej doterajšej komunikácii so školou urobili maximum a vyčerpali ste všetky iné spôsoby riešenia situácie.

18. Ako postupovať, ak učiteľka/učiteľ deti znevažuje, nevhodne sa vyjadruje o ich vzhľade či výkonoch v škole?

Šikanovanie jedného žiaka či skupiny žiakov môže odštartovať aj nevhodné správanie učiteľa/učiteľky. Učiteľ si pri tom vôbec nemusí byť vedomý, že svojimi reakciami, nedôstojným oslovovaním, poznámkami o výzore detí či komentármi o ich školských výkonoch spustil zosmiešňovanie medzi spolužiakmi navzájom.

„Pedagóg má byť vzdelaný aj v týchto výchovných oblastiach. V dnešnom období, keď sa šikanovaniu venuje dostatočne veľký priestor, by to mal byť práve on, kto zachytí prvé signály v triede. Má mať v rukách sociálnu dynamiku triedy a vedieť ju využívať v prospech žiakov,“ zdôrazňuje Eva Smiková.

„Takéto správanie učiteľa je nevhodné, nepedagogické a vážne ohrozuje komplexne biopsychosociálny vývin detí,“ zdôrazňuje aj odborná garantka Linky detskej istoty Katarína Trlicová. Na nevhodné správanie učiteľa odporúča bezodkladne upozorniť vedenie školy, ako aj školského psychológa.

„Psychológ vhodnými metódami zistí, aký je stav detí, ktoré boli vystavené takémuto nevhodnému správaniu, a zároveň môže deti z psychologickej stránky ošetriť a následne pracovať či už s celou triedou, alebo individuálne,“ radí Katarína Trlicová.

Psychológ môže podľa nej zároveň pracovať aj na zlepšení vzájomných vzťahov medzi učiteľom a žiakmi.

19. Kedy má zmysel dať dieťa do inej školy?

Preradiť dieťa do inej školy sa na prvý pohľad javí ako jednoduché riešenie problémov, ktoré v škole, kam aktuálne chodí, zažíva.

Psychológ a učiteľ Viktor Križo upozorňuje, že preradenie dieťaťa do inej školy by mu mohlo v skutočnosti spôsobiť vážne problémy a spustiť duševné ťažkosti.

„Neznáme prináša takú mieru neistoty, že môže v krehkom stave dieťaťa priniesť ešte väčšie ohrozenie. Roztrhnúť všetky väzby dieťaťa, teda priestor, triedu, spolužiakov, učiteľov by mohlo spôsobiť veľa škody, keďže pre dieťa je jeho trieda takmer druhou rodinou,“ vysvetľuje s tým, že si nepamätá, či za takmer dvadsať rokov svojej praxe vôbec niekedy navrhol preradenie dieťaťa do inej školy z dôvodu šikany.

„Deti nemajú veľmi rady zmeny a sú ochotné trpieť za cenu stability a istoty. Odísť zo školy môže byť pre ne podobná rana ako rozvod rodičov,“ zdôrazňuje psychológ.

Preradenie dieťaťa do inej školy odporúča len v ojedinelých prípadoch. „Ak je škola chorá, má zlú klímu, atmosféru, nedemokratické vedenie školy, tak môže byť niekedy prechod užitočný,“ hovorí.

Mladšie deti zvládajú podľa odborníkov zmeny ľahšie ako tínedžeri. „Prechod do novej školy musí byť veľmi starostlivo pripravený, môže byť aj postupný, napríklad prvé dva týždne len na pár hodín týždenne a podobne,“ radí psychológ.

20. Ako predísť tomu, aby dieťa zažilo šikanu aj v novej škole?

Ak sa rozhodnete preložiť dieťa zo školy, kde zažívalo šikanu, neznamená to, že sa doterajšou šikanou už nemusíte zaoberať. Naopak. Ak by zostal problém nevyriešený a pocity dieťaťa nevypočuté, dieťa zostáva naďalej osamotené a traumatizované. „Deti potrebujú vedieť, že ubližujúce správanie sa nesmie tolerovať a je zodpovednosťou dospelých, aby situáciu riešili,“ hovorí psychologička Katarína Kožová.

Rozhovor s dieťaťom a komplexné uchopenie celej situácie je v tomto procese kľúčové. Dieťa musí vedieť, prečo prestupuje do inej školy. „Treba sa s ním rozprávať aj o tom, či vôbec prestúpiť chce. Na zmenu školy je zároveň potrebné dieťa pripraviť, optimálne aj za participácie odborníka - psychológa,“ radí Katarína Kožová.

Ak dieťa chce prestúpiť na inú školu a vie, prečo opúšťa svoju predošlú školu a triedu, nasleduje ďalšia spolupráca s detským psychológom.

„Dieťa s ním môže spolupracovať aj nasledujúce mesiace, kým sa zadaptuje na nové prostredie a vytvorí si nové rovesnícke vzťahy,“ dodáva psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty.

Dieťa, ktoré cíti, že sa môže oprieť o blízke osoby, a vie, že dospelí mu pomôžu vyriešiť situácie, v ktorých mu niekto ubližuje, môže úspešne zapadnúť do nového školského kolektívu. Umožňuje mu to zároveň obnoviť schopnosť nadväzovať nové priateľstvá a vzťahy, ktoré sú pri prevencii šikany a násilia medzi ľuďmi kľúčové.

Zdroj: denník N