Chyby učiteľov pri hodnotení. Poznáte?

Ponúkame vám prehľad tých najčastejších chýb, ktorých sa dopúšťajú učitelia pri hodnotení práce žiakov tak, ako ich vo svojej najnovšej knihe Líný učitel – Vše o školním hodnocení spísal Mgr. Robert Čapek, Ph.D.

Ak hovoríme o hodnotení v bežných školách, klasifikácii sa vlastne nevyhneme. Pri hodnotení nejde však paradoxne o hodnotiaci nástroj, ďaleko dôležitejšia je filozofia hodnotiaceho učiteľa.

Pokiaľ pedagóg nevie hodnotiť, ublíži žiakovi aj slovným hodnotení, aj keby namiesto známok rozdával fazuľky. Je tiež dôležité, čo a ako sa hodnotí. Pokiaľ učiteľ používa ten najhorší zo všetkých spôsobov výučby – výklad pred premietanou prezentáciou – vlastne nemá čo hodnotiť, aj keby používal tú najlepšiu hodnotiacu metódu. Klasifikácia známkou má skrátka svoje výhody: jednoduchosť, prehľadnosť, rýchlu orientačnú a informačnú hodnotu; aj nevýhody: napríklad zjednodušuje a sumarizuje, zvádza k výkonovému hodnoteniu a porovnávaniu, a zlé známky majú celý rad nevýhod.

Bohužiaľ, tak ako pri mnohých ďalších veciach v školách, aj pri hodnotení sa ukazuje sila vtlačenia. Takto sme ako žiaci boli hodnotení my, rovnako budeme hodnotiť ako učitelia našich žiakov. Veď čo je na tom zlé? Veľa vecí. Najmä práve udeľovanie zlých známok robí veľkú paseku v motivácii a sebapoňatí žiakov. Učitelia sa pasujú do úlohy sudcov, ktorí známkou iba merajú školské výkony žiakov. Normovanie a škatuľkovanie označujú za spravodlivosť a objektivitu. Ale žiaci s rastúcim vekom stále vo väčších percentách vnímajú hodnotenie učiteľov ako nespravodlivé a neobjektívne. Klasifikácia postupne pre žiaka stráca zmysel, pretože učiteľom neverí. Takmer jedna tretina žiakov označuje za pôvodcu svojich neúspechov práve učiteľa. Oprávnene. Zlé známky posilňujú zlé postoje k predmetu a vzdelaniu. Stávajú sa negatívnou odpoveďou na žiakovu prácu, posilňujú nepriaznivé vnímanie vlastnej hodnoty, negujú aj zmysel učenia a vzdelania.

Aké najčastejšie chyby pri známkovaní môžeme spomenúť?

1. Učitelia známkou nevedomky hodnotia rôzne veci, vrátane tých skrytých.

Učiteľ napríklad udeľuje známku za čítanie. Neuvedomuje si však, že v tej známke je zahrnuté ešte omnoho viac: koľko knižiek má doma žiakova rodina, koľko času rodičia venujú nácviku čítania, ako sú spojené mozgové hemisféry u daného žiaka, ako sa žiak cíti pri čítaní pred celou triedou a podobne.

Iný učiteľ dáva v matematike známku za test z trojčlenky. Ako spozná rozdiel medzi pochopením tohto spôsobu výpočtu a jednoduchým nadrilovaním typových príkladov? Rozdiel nespozná, „nadrilovaná“ aj „pochopená“ písomka vyzerajú rovnako. Ďalšou otázkou je, prečo by mal rozdiel hľadať, keď oba spôsoby vedú k správnemu výsledku, však? Práca žiakov skrýva rôzne procesy, príčiny, vplyvy prostredia, a napríklad aj vplyv rozdielnej kultúry. Učiteľ však len škrtá zlé výsledky.

2. Učitelia si nepriznajú, že známky nemôžu vypovedať o najdôležitejších cieľoch vzdelávania.

V školách sa zbierajú známky predovšetkým testovaním a skúšaním. Testy, desaťminútovky, písomky, prepadovky na žiakov len prší. Testy sú často preplnené nezmyslami, ktoré sú užitočné len na to, aby boli použité práve v nekvalitne spracovaných testoch. Známky sú udeľované za memorovanie poznatkov. Ale kam sa podelo to najdôležitejšie – postoje? Ako učiteľ prírodopisu zistí, že sa žiak chová ekologicky? Ako učiteľka slovenčiny overí žiakovu lásku k čítaniu? Ako učiteľ zemepisu pozná chuť žiaka cestovať a objavovať?

Nijako. Do testu to dať nemožno, a preto na tieto ciele rezignuje. Tým učiteľ odovzdáva triede posolstvo: najdôležitejšie na vzdelávanie v mojom odbore je naučiť sa na písomku. To je ale v skutočnosti zúfalo málo.

3. Učitelia kladú na známky až príliš veľký dôraz.

Tento nedostatok hraničí až s osobnostnými problémami učiteľa. Zvyšovaním významu známok, ktoré učiteľ udeľuje, si mocenským spôsobom pridáva na dôležitosti. Niektorí učitelia sú radi dôležití; tancujú okolo známok, dlho premietajú, či si žiak zaslúži dva mínus, alebo trojku, vyhrážajú sa známkami a správajú sa, akoby sa okolo známok točil celý vesmír. Celý ten humbuk vedie k tomu, že sa preceňuje význam známok v neprospech toho, čo sa mal žiak skutočne naučiť. Ťaháky, podvody, stresy žiakov a podobne pramenia iba z preceňovania známok v škole. Zvlášť na gymnáziách a v podobných školách, kde sa často udeľuje len niekoľko známok za polrok, učitelia doslova psychicky paralyzujú žiakov a sami bývajú hlavnou príčinou ich defenzívneho správania. Namiesto toho, aby známky používali v prospech detí a uvedomili si, že čím viac zníži význam známky, tým lepšie pre klímu v triede, učitelia príliš často robia pravý opak. To tiež vedie k psychickému tlaku vyvíjanému na žiakov, a to aj na tých najlepších, a napríklad práve v školách zakladajúcich si na svojej prestíži. Pri testoch nejeden žiak prejavuje fyziologické príznaky obrovského stresu: búšenie srdca, potenie, trasenie rúk, nutkanie na močenie, bolesti brucha a ďalšie. Blíži sa previerka z fyziky alebo biológie, a žiaci prežívajú úzkostné stavy. Až takto hlboko sme pochovali vzdelávanie?

4. Učitelia pri známkovaní príliš uprednostňujú vlastný názor.

Mnohí učitelia nevedia alebo nechcú odovzdať hodnotenie do rúk žiakov. Sebahodnotenie ani vzájomné hodnotenie v ich triede neprebieha, všetko rozhodujú oni. Pritom neexistuje pádny dôvod, prečo by učiteľ mal byť jediným človekom v triede, ktorý hodnotí. Dobrej klíme v triede pristane symetria: hodnotí učiteľ, hodnotia žiaci, sú hodnotení žiaci, je hodnotený učiteľ. To všetko môže prebiehať mnohými spôsobmi a metódami. Žiaci majú byť v triede preto, aby pracovali, ako najlepšie vedia, a nie preto, aby uspokojili priania a vkus jediného arbitra – učiteľa. Podobné spôsoby vedú k zvráteným úkazom typu responzívna výučba: učiteľ v strede triedy predhadzuje žiakom otázky a ako jediný rozhoduje o tom, či sú odpovede v poriadku alebo nie. Učiteľ by ale mal byť v triede čo najmenej sebastredný. Čím menej, tým lepšie.

5. Učitelia sami nedokážu udržať kontinuitu vlastného hodnotenia, nie to celý pedagogický zbor, v ktorom všetci členovia môžu mať veľmi rozdielne nároky na žiakov.

Školy väčšinou nemajú rovnakú filozofiu vzdelávania a učitelia v zborovni zahŕňajú žiakov rozdielnymi, niekedy aj protichodnými požiadavkami. V papieroch zahrabaný a prachom pokrytý klasifikačný poriadok, pozostatok jednotnej socialistickej výchovy, je formálny dokument, ktorý nikto nepozná (čo je len dobre), a tak každý hodnotí, ako chce.

Len si predstavte, že by ste boli v nejakej práci počas niekoľkých rokov sedemtisíckrát hodnotení rôznymi šéfmi s rôznymi požiadavkami a nárokmi. Ako dlho by ste tam vydržali? Žiaci toto však znášať musia. A tak máme učiteľov benevolentných, náladových, krutých, nadržujúcich, každý v zborovni je iný a málokto pracuje s hodnotením správne.

6. Učitelia využívajú pre hodnotenie väčšinou iba formálne príležitosti, žiak teda vie, kedy sa pripraviť, a inokedy nepracuje.

Tieto prípady poznáme často zo stredných škôl. Učiteľ musí učiť, učiť a učiť. Na známky nemá čas, napíšu sa preto štvrťročné práce, každý žiak je raz vyskúšaný, potom referát a seminárne práce. U štyroch z týchto piatich hodnotených udalostí pozná žiak termín, takže vlastne stačí pracovať štyrikrát za polrok. Zvyšok roka môže mať nohy na stole, niekedy aj doslova. To je samozrejme zle, pretože pri kvalitnej výučbe žiaci pracujú každú hodinu a hodnotení sú taktiež každú hodinu. Nie vždy známkou, pretože vzdelávaniu pristane pestrosť – aj v oblasti hodnotenia.

7. Učitelia kladú na žiakov príliš vysoké nároky, potom sa dobré hodnotenie stane v triede vzácnosťou.

Každý určite počul bonmot učiteľov smerom k triede: „Na jednotku vie boh, na dvojku ja, na trojku najlepší z vás.“ Táto myšlienka v praxi znamená, že úspešných žiakov v triede je iba niekoľko, zatiaľ čo veľká časť triedy sa obáva, aby vôbec prešla. Učitelia to maskujú licomerným: „Nemôžem znížiť svoje nároky. To by žiaci pri maturitách/prijímačkách neuspeli!“ Vôbec ich nenapadne, že žiakom ničia vzťah k odboru, nevedia ich získať pre svoj predmet, a tým ich prípravu na maturity redukujú na odpudzujúci dril. Dobrý učiteľ sa pozná tak, že svoj predmet dokáže kvalitne učiť, teda všetkým ho sprístupniť. Nerobí z neho metlu a zdroj obáv.

Na stredných školách existujú triedy, ktoré majú celkový priemer v polroku alebo na konci školského roka 4,2! Žiaci tak majú prakticky buď štvorku, alebo päťku. Aká môže byť klíma v týchto triedach? Vzdelávať bez úspechov, bez pozitívnej emócie je nemožné. Učiť triedu bez mnohých úspešných žiakov v nej nie je od učiteľa prezieravé a pedagogicky správne.

Teraz som vo výpočte chýb, ktoré sú v našich školách časté, dospel k tým, ktorí úplne prevracajú hodnoty vzdelávania, a práve ony sú kľúčovými prekážkami pre dobrú výučbu. Nie je možné kvalitne vzdelávať bez kvalitného hodnotenia a nemožno kvalitne hodnotiť, a pritom robiť fatálne chyby.

8. Učitelia známkovaním nevhodne trestajú chyby žiakov.

Obľúbený šport učiteľov: skok na chybu. Všetky chyby musia byť nájdené a známky musia byť znížené na zodpovedajúcu úroveň. Test je jasne daný, má svoje pravidlá. Jednotka je za dokonalý alebo takmer dokonalý výsledok, teda 10 alebo 9 bodov. Každá ďalšia chyba znižuje známku o pol stupňa. Ako učiteľom vysvetliť, že ide o pravý opak individuálnej práce so žiakmi? Ako im vysvetliť, že zlé známky berú žiakom chuť o niečo sa pokúšať? Že chyba je súčasť učenia a nesmie byť trestaná? Ako im ukázať, že učiteľ touto klasifikáciou popiera pedagogicko-psychologické zákonitosti, ktoré mohli pracovať v prospech žiakov a triedy?

Rád by som videl týchto učiteľov, ako by sa tvárili, keby za nimi niekto každý pracovný deň chodil šesť až osem hodín a každú chybu, ktorej by sa dopustili, by trestal. Sami sa takými drábmi v škole stávajú.

Učitelia nesmú chyby trestať! Zároveň tým totiž trestajú prácu žiakov.

9. Učitelia nevnímajú, že porovnávať výkony u žiakov je nezmyselné, nepatričné a popierajúce princíp individuálneho prístupu k nim.

Žiakov (ani ich školské výkony) nemožno porovnávať z niekoľkých dôvodov, z ktorých najdôležitejší je ten, že žiaci sú odlišní ľudia a porovnávanie popiera základný princíp – individuálny prístup. Nie je možné porovnávať výkony žiakov medzi sebou, pretože takéto hodnotenie prinesie úspechy iba špičke triedy, úzkej elitnej skupine, a ostatným žiakom je v tomto porovnaní úspech odmietnutý, často aj trvalo. Ten, kto nepocíti úspech, nemá motiváciu – ten, kto nemá motiváciu, neodvedie svoju najlepšiu prácu. Ničomu neprospeje, keď učiteľ sústavne chváli štyroch – piatich žiakov, a ostatným odmena uniká. Bohužiaľ, pre mnoho žiakov sa to stáva každodennou skúsenosťou vo väčšine predmetov. Učiteľ nedokáže pre žiaka pripraviť úlohu, ktorú zvládne, a nevie ho za túto prácu odmeniť.

10. Učitelia nevedia využívať známky v prospech žiakov.

Vyššie uvedené chyby celkovo znamenajú, že známky nepracujú v prospech všetkých žiakov v triede, ale práve naopak. Nepomáhajú, deptajú, značkujú, zrážajú, škodia. Nie všetci učitelia sa dopúšťajú všetkých vyššie uvedených omylov, ale ak by prijali správnu filozofiu hodnotenia, nemohli by sa dopustiť ani jedného z nich.

Preložené

Úryvok z knihy LÍNÝ UČITEL: VŠE O ŠKOLNÍM HODNOCENÍ

V najnovšom pokračovaní stratégie Líného učitele sa autor venuje všetkým spôsobom hodnotenia, ktoré sa používajú v slovenských školách: od klasifikácie cez slovné hodnotenie až k portfóliu.

Jednotlivé kapitoly sa týkajú pálčivých problémov školského hodnotenia, ako je priemerovanie známok, práca s váhami známok, testovanie, kriteriálneho hodnotenia a mnohých ďalších. Kniha obsahuje viac ako sto obrázkov s ukážkami tej najlepšej i tej najhoršej školskej praxe. Svojou filozofiou a zameranosťou na každodennú prax dopĺňa predchádzajúce publikácie o vzdelávacej stratégii Líného učitele.

Kompletnú edíciu kníh z edície LÍNÝ UČITEL nájdete v našom eshope tu.